Áno to mi ide dobre, v tom som už majster pravdepodobne pretože mne nikdy nič nevyšlo ešte. vždy sa to nejako pokazí nakoniec.
"Bože zase sa ľutujem...neznášam to a predsa to robím, nechápem sa..." pomyslela som si.
"Vymysli niečo Elena to ti predsa ide!!", hovorím svojmu druhému JA, ale už ani to nepomáha, zmáha ma smútok nad premárneným časom nad plánovaním mojej cesty po Novom Zélande, vždy som tam túžila ísť.
"No tak vschop sa dievča...", a zrazu keď som začala premýšľať čo bude ďalej zazvonil mi mobil.
Na obrazovke sa ukázala že číslo je utajené, to ma mierne vyľakalo, ale predsa som len zodvihla.
A dobre som urobila, v telefóne som začula hlas mojej dávnej kamarátky z detstva Lindy.
Linda bola jedno úžasné dievča plné humoru, láskavosti, veselosti, všetkých tých dobrých vlastností ktoré sú dnes také vzácne. Lenže Linda jedného dňa zmizla, proste utiekla z domu keď mala len 16 rokov, odvtedy prešla už takmer večnosť, preto som bola úplne v šoku z toho že volá práve mne a odkiaľ má vlastne moje číslo...
"Eli?? Si tam??" , začula som jej jemný takmer detský hlások, "tu je Linda, pamätáš sa na mňa?"
Chvíľu som sa nezmohla na odpoveď takže v telefóne bolo počuť len trápne ticho, keď som sa konečne prebrala a odpovedala: " panebože Lindi! Ty žiješ?! Jasné že sa pamätám, na najlepšiu kamarátku sa predsa nezabúda, ako sa máš??"
Náš rozhovor ďalej pokračoval, volali sme si dosť dlhý čas, medzitým som sa dozvedela čo to o jej živote. Rozprávala mi o tom čo bolo po tom keď utiekla z domu, s minimom peňazí, s biednou angličtinou s jednou taškou oblečenia.
Rozprávala mi o tom ako cestovala a vlastne ani nevedela kam ide až skončila v Španielsku. Hovorila si že to bude len na pár týždňov a už tam žije takmer desať rokov, presnejšie sa zabývala v Barcelone, hovorila o tom ako ju toto mesto očarilo svojou architektúrou, históriou ktorá dýchala takmer na každom rohu tohto ohromného mesta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára