Idiot!

Až keď som dovolala s mamou som si vlastne uvedomila že som sa sľúbila kamarátke že ju prídem pozrieť, no až v tejto chvíli som prišla na to že sa mi nikam nechce ísť, že by som vlastne najradšej zostala doma. Nanešťastie som v tej chvíli nepremýšľala a hneď som Linde povedala že prídem.

Jasné že ju pôjdem pozrieť predsa som ju nevidela už celú večnosť, už by aj bolo načase sa znova pozhovárať.

Jej život bude určite samé dobrodružstvo, nie ako ten môj, totálna nuda, nič zaujímavé, vzorné dieťa, vzorná žiačka, nič zlé ani neočakávané som nikdy neurobila. Neutiekla som z domu, nikdy.

Nebola som ako Linda to úžasné dievča ktoré bývalo hneď naproti, bolo také obľúbené a chcelo sa kamarátiť práve so mnou, nemohla som tomu vtedy uveriť že mám také šťastie že si ma všimla, a teraz ma pozvala k sebe do Španielska, neuveriteľné tak ako kedysi.

„El si v pohode??“ , prerušila ma zo snívania moja dobrá kamarátka, u ktorej som sa bola posťažovať ako dopadol môj plánovaný výlet.

„Jasné Zuzi prepáč len som sa nad niečím zamyslela…“ na to mi Zuzka povedala: „no to si sa teda zamyslela na poriadne dlho, už som si myslela že sa ti niečo stalo, tvárila si sa zvláštne.“

„Prepáč, ale rozmýšľala som nad tým či som sa neunáhlila s mojou odpoveďou na Lindino pozvanie, myslíš že som to mala odmietnuť?“ , Zuzka okamžite začala zúrivo krútiť hlavou: „ nie, kdeže to je proste úžasné že ťa tam pozvala a ty by si určite mala ísť a nie sedieť tu a ľutovať sa že ti to nevyšlo s tým Zélandom a tiež by si mala ísť aby si si oddýchla od toho idiota ktorý ťa nechal takto v štichu a vykašľal sa na teba pre nejakú premaľovanú pipku…“

Na to som neodpovedala, radšej som bola ticho pretože táto téma bola ešte veľmi čerstvá, ledva som sa dala dokopy aby som sa o tom pozhovárala so Zuzkou. Bolí to keď vás muž ktorého považujete za čestného a verného povie že už ste mu na nič, že ho nudíte, že sex s vami je už tiež nuda čo bolo asi najviac zraňujúce a zahanbujúce keď vám to povie muž ktorého milujete najviac na svete a myslíte si že on cíti to isté k vám.

Myslieť ste si mohli, ono to však tak nebolo, Marek je úžasný gentleman, vždy skvelo vyzerá, vonia, je zábavný, má proste všetky tie skvelé vlastnosti ktoré by mal chlap mať, ibaže má jednu chybičku, je to IDIOT! 

Znamenie??!

Hodnú chvíľu sme sa rozprávali keď sa ma zrazu Linda z ničoho nič opýtala či by som ju nechcela ísť navštíviť, že má vlastný byt takže by som sa nemusela ubytovávať v nejakom hoteli a ona by mi poukazovala celé mesto.

Jej ponuka ma najprv veľmi prekvapila ale potom som si uvedomila že to bolo možno nejaké znamenie na ten môj nepodarený výlet na Nový Zéland. Tak som súhlasila a jej ponuka som vďačne prijala.

Veď takéto niečo sa vám nenúka každý deň predsa a ktovie možno sa mi tam bude aj páčiť J

Takmer po polhodine hlasného rozhovoru som sa s Lindou musela rozlúčiť aj keď veľmi nerada ale hovory zo zahraničia sú dosť drahé…

„Mami neuveríš kto mi práve volal“ , musela som to povedať mamine a pochváliť sa jej, ako keď som bola ešte malá. „Ahoj Elenka, ani sa mi veľmi nechce hádať no tak mi to povedz moja“ , odpovedala mama trochu unavene, to som si však nevšímala, nahnevalo ma že nie je ani trochu zvedavá, „predstav si že som práve dotelefonovala s Lindou, pamätáš sa na ňu? Bývala hneď naproti naším dverám.“

„Aha, a preto si mi musela volať Elenka? A áno spomínam si na ňu, je to už takmer desať rokov čo utiekla z domu…a čo od teba chcela Elenka?“ opýtala sa ma mama.

„Vieš ona ma vlastne pozvala k nej na návštevu a ja som jej povedala že prídem“ odpovedala som jej. Na to nastalo chvíľu ticho, počula som mamu ako si sťažka oddýchla v telefóne. „Vidíš Elenka ja som ti predsa vravela že na ten výlet pôjdeš, aj keď to nebude to čo si si vysnívala ale aj tak budeš cestovať tak ako si vždy chcela moja.“

Moja mama je proste večný optimista ale to by ste ju museli najprv poznať, ona nikdy neplače ani nekričí keď jej niečo nevyjde podľa plánov iba sa jemne usmeje a povie že to bolo asi znamenie z hora.

„Ja viem mami, no nie je to skvelé že sa po toľkých rokoch ozvala práve mne? Teším sa ako ju znova uvidím po takom dlhom čase, teším sa hlavne na naše babské večery, na tie nekonečné rozhovory takmer do rána, toto všetko mi strašne chýbalo mami.“

„Chápem ťa moja, ale neboj sa budete mať dosť času to všetko dohnať. A kde vlastne žije?“

„V Barcelone, mami…“ ešte sme sa o tom chvíľu zhovárali a ja som potom položila. 

Smola ...

Zase som doma, nikam nejdem, skoro ako vždy moje plány zlyhali. A to som sa tak veľmi tešila že konečne niekam vypadnem a precestujem aspoň kúsok sveta, no ale asi ani tento rok z toho nič nebude a zase zostanem sedieť doma a budem si lízať rany. 

Áno to mi ide dobre, v tom som už majster pravdepodobne pretože mne nikdy nič nevyšlo ešte. vždy sa to nejako pokazí nakoniec.

"Bože zase sa ľutujem...neznášam to a predsa to robím, nechápem sa..." pomyslela som si. 

"Vymysli niečo Elena to ti predsa ide!!", hovorím svojmu druhému JA, ale už ani to nepomáha, zmáha ma smútok nad premárneným časom nad plánovaním mojej cesty po Novom Zélande, vždy som tam túžila ísť.

"No tak vschop sa dievča...", a zrazu keď som začala premýšľať čo bude ďalej zazvonil mi mobil. 

Na obrazovke sa ukázala že číslo je utajené, to ma mierne vyľakalo, ale predsa som len zodvihla.

A dobre som urobila, v telefóne som začula hlas mojej dávnej kamarátky z detstva Lindy. 

Linda bola jedno úžasné dievča plné humoru, láskavosti, veselosti, všetkých tých dobrých vlastností ktoré sú dnes také vzácne. Lenže Linda jedného dňa zmizla, proste utiekla z domu keď mala len 16 rokov, odvtedy prešla už takmer večnosť, preto som bola úplne v šoku z toho že volá práve mne a odkiaľ má vlastne moje číslo...

"Eli?? Si tam??" , začula som jej jemný takmer detský hlások, "tu je Linda, pamätáš sa na mňa?" 

Chvíľu som sa nezmohla na odpoveď takže v telefóne bolo počuť len trápne ticho, keď som sa konečne prebrala a odpovedala: " panebože Lindi! Ty žiješ?! Jasné že sa pamätám, na najlepšiu kamarátku sa predsa nezabúda, ako sa máš??" 

Náš rozhovor ďalej pokračoval, volali sme si dosť dlhý čas, medzitým som sa dozvedela čo to o jej živote. Rozprávala mi o tom čo bolo po tom keď utiekla z domu, s minimom peňazí, s biednou angličtinou s jednou taškou oblečenia. 

Rozprávala mi o tom ako cestovala a vlastne ani nevedela kam ide až skončila v Španielsku. Hovorila si že to bude len na pár týždňov a už tam žije takmer desať rokov, presnejšie sa zabývala v Barcelone, hovorila o tom ako ju toto mesto očarilo svojou architektúrou, históriou ktorá dýchala takmer na každom rohu tohto ohromného mesta.